Nie je športovec ako športovec , o peniazoch ani nehovoriac

Autor: Sylvia Valová | 15.1.2013 o 13:20 | (upravené 15.1.2013 o 13:31) Karma článku: 11,03 | Prečítané:  1264x

Prišiel mi na mail článok, kde sa píše o odmenách pre našich kajakárov a kanoistov, ktorí nás reprezentovali tento rok na olympiáde. Prekvapila ma výška ich odmeny za dosiahnuté krásne 6.miesto a to 1500,- EUR. Aj môj najstarší syn je kajakár. Každý deň poctivo trénuje, 6 krát do týždňa, za posledné 2 roky často aj dvojfázovo. Nechodí s nami na  dovolenky, ani na tie víkendové, aby nevynechal ani jeden tréning. Odmieta vyležať chorobu a až po dlhom prehováraní zostane aspoň 2  dni doma.

Trénuje s vyvrtnutým členkom, pričom nedokáže ani chodiť, na vode jazdí v daždi a keď mrzne a ja ho nemôžem zaviesť na tréning, pretože sa starám ešte o troch jeho súrodencov, sadne na bicykel a ide na trening 6 km tam a 6 naspäť. Kľudne aj po snehu a hneď aj 2x za deň, pretože od nás na lodenicu autobusy nejazdia.  Jeho heslo je, že keď nevládzem, treba zabrať.  Vtedy chodí po dome “zvädnutý”  a nevládze ani umyť riad J. Ale tréning nikdy nevynechá. Často na neho pozerám a myslím na to, či by som ja bola schopná takejto obete. A to je len junior. Viem si aspoň čiastočne predstaviť, aké úsilie stojí za úspechom každého jedného športovca, ktorý to myslí vážne. Sú to hodiny driny, odriekania, sklamaní, veľa neúspechov, odsudzovaní médiami pri každom zaváhaní a len minimálne ocenenie pri obrovskom úspechu. Tí chalani nie sú takmer vôbec finančne podporovaní, všetko robia s minimálnymi nákladmi, aby aspoň prežili. O nejakom zabezpečení nemôže byť ani reči! Ozaj si nezaslúžia viac?

Nedá mi neporovnať to s iným športom , ktorého súčasťou som bola tiež nejaké to obdobie. Môj syn, kým začal chodiť na kajaky hral hokej. K športu sme ho viedli odmalička, začal futbalom, plávaním, tenisom a v prvej triede objavil hokej. Alebo hokej objavil jeho? Hneď sa do neho zamiloval. Je náš prvorodený syn – vtedy ešte jediný, pre ktorého by sme zniesli modré z neba. Tak sme nakúpili výstroj a začali pravidelne trénovať. Bol v skupine s deťmi, ktoré sa mi zdali byť už hotovými hokejistami. Nechcelo sa mi veriť, že ich raz dobehne. Ale stalo sa . Náš syn si začal snívať svoj prvý veľký sen – hokejový. Po večeroch sa videl v sieni slávy, videl sa ako hráča NHL po boku všetkých tých slávnych hokejistov. Som jeho mama , mám ho rada ako len mamy vedia ľúbiť svoje deti a  nič iné si neželám, len nech sníva a plní si svoje malé i veľké sny. A tak som mu často vravela, že dokáže všetko, čo len chce, len musí vytrvať a ísť si za tým. A on makal. Nikdy som od neho nepočula, že sa mu nechce, ani keď musel 3x do týždňa vstávať pred piatou, aby stihol ranný trening.  Často ho naň viezla jeho  babina na bicykli, keďže v tom čase sa nám práve narodili dvojčatá. Cez víkend sme sa pekne všetci nabalili a šup na zápasy. Celé to trvalo 6 rokov. Celá rodina sme žili hokejom. Videla som, že môj syn má predpoklady na šport, ktorý ho bavil oveľa viac ako nejaká škola. Hral srdcom a bol ochotný  pre hokej čokoľvek obetovať. Stále som mu však pripomínala, že škola je na prvom mieste, že šport ho živiť nebude, ale jeho hlava áno. Ale ako “správna” mama, verila som jeho snom. Ako inak by som ho mohla presvedčiť, že sny sa plnia? Verila som, že v tom, čo robí, bude dobrý, že sa do tej NHL dostane  a to by znamenalo, že ho tá hlava až tak živiť nebude :-).  Lenže  v šiestej triede musel s hokejom skončiť. Je to na iný príbeh a už mi to nepríde ani také dôležité. V duchu hesla, ktoré vštepujem svojim deťom, že všetko zlé je na niečo dobré, snažili sme sa zachovať nadhľad a nájsť nejaké riešenie. Náš sused, rovnako starý ako náš syn, začal s kajakmi. Práve nám skončila zimná hokejová sezóna, tak sme sa rozhodli skúsiť tú letnú na vode. Asi to bola láska na prvý pohľad… Neviem. Zrazu musel začat bojovať sám za seba. V kajakoch sa nedá skryť za nikoho iného, nie je možnosť nastúpiť niekoľkokrát za zápas  a zopakovať si ťah na bránku. V doležitom nominačnom preteku rozhoduje o celej sezóne niekedy len 40 sekúnd. Ak urobíte akúkoľvek minimálnu chybu, sadnete si zle do lode, nezachytíte štart, stačí jediný “polopokazený” záber a celoročná drina je fuč. Nenominujete sa na všetky dôležité preteky v roku a môžete sa leda tak pripravovať na sezónu ďalšiu. Neexistuje opravný štart, neospravedlňuje sa choroba, ani žiadna indispozícia. Ale tí chalani to napriek všetkému nevzdávajú. Aj keď musím priznať, že postupne je tých “bláznov” čoraz menej. O to viac si vážim ich výkon na medzinárodných podujatiach. Dočiahnuť na 6.miesto na olympiáde!!! Je to predsa skvelý úspech! Kto z nás by nechcel byť na ich mieste? Kto z nás by nechcel na ich mieste vidieť svojho syna? Neboli by sme na takýto výsledok pyšní? Sledujem kanoistiku už nejaký čas a nepostrehla som vôbec žiadne ovácie pri ich výsledkoch. Skôr som počula o nejakom sklamaní, že sa čakalo viac.  Tí chalani prekonávajú každý jeden deň sami seba. Kým my vysedávame pred televízorom, oni behajú, posilňujú, pádlujú na vode,… Kým my si užívame voľné chvíle, oni pritvrdia ešte viac, lebo svetová konkurencia nespí… Kým ich rovesníci si zájdu večer do baru a celú noc žúrkujú, oni idú spať, aby ráno vládali vstať a dokázali ísť krok za krokom za svojim snom…

Chalani, máte môj obdiv! Vážim si vás, že sa nevzdávate, že snívate a svoje sny plníte. Všetkým vám veľmi držím palce!

Ak táto úvaha pomôže aspoň niekomu zmeniť pohľad na športovcov z nie práve najatraktívnejších odvetví, tak tých  30 minút strávených dnes pri počítači stálo za to.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?