reklama

Deti, naša budúcnosť? Aká bude...

Narodila som sa v sedemdesiatych rokoch minulého tisícročia...áno , vyzerá to, že veľmi dávno a keď sa pozriem dozadu, tak mám pocit, akoby odvtedy ubehlo ozaj veľmi veľa rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V poslednej dobe hľadím častejšie späť a porovnávam ako sme sa kedysi mali my a ako sa majú naše deti. Každá generácia so sebou prináša niečo nové, objavné, každá generácia chce byť lepšia ako tá predošlá...a tak tomu nebolo ani u nás. Vyrastali sme v oveľa jednoduchších časoch ako sú teraz. Rodičia chodili pravidelne do práce, ale aj pravidelne bývali doma. Trávili, ale aj netrávili s nami oveľa viac času, ako my so svojimi deťmi. Mama prišla domov z práce, nakúpila, uvarila, venovala sa svojim obľúbeným ručným prácam...otec trávil väčšinu času v pivnici a niečo majstroval a po večeroch hrával v kapele. Nikto mi neorganizoval čas po škole, nehovoril mi aký krúžok by som mala navštevovať, v čom všetkom vynikať, čo všetko sa naučiť. Ako malá som si vybrala hru na klavíri, pretože aj sestra hrala a mne sa to páčilo. Obaja rodičia ma odhovárali a pamätám si ako som ich ako 6 ročná s plačom presviedčala, že pri klavíri vydržím, budem poctivo cvičiť, len nech ma prihlásia. Keďže ma už nejaký ten deň poznali, neverili, že to bude také jednoduché, ako som sľubovala. Po dlhým nárekoch sa však podvolili. Lenže hudobná bola asi 30 minút peši od našeho domu a rodičia samozrejme nemali čas voziť ma, tak som musela od malička chodiť sama. Či pršalo, snežilo, pieklo slnko... Neboli mobily a my sme ani nemali pevnú linku, pretože v tých časoch bola ešte vzácnosťou, takže ani nemali možnosť skontrolovať ma, či som na tú hudobnú vôbec išla. Áno, môžete namietať, že vtedy to bola iná doba... súhlasím, ale čím viac sledujem dnešné deti, tým viac som presvedčená, že tí naši rodičia to robili lepšie ako my...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som dospela a narodil sa nám prvý syn, bola som tým najšťastnejším človekom na svete ( ako väčšina matiek) a chcela som pre svojho syna len to najlepšie. Celé dni som sa mu venovala, učila ho jazdiť na bicykli, korčuliach, lyžovať, snowboardovať, prihlásila ho na futbal, plávanie, hokej, tenis... samozrejme všetko pekne postupne, aby sa nám krásne všestranne vyvíjal... celé hodiny som s ním presedela na úlohami a potom sa snažila každú minútu využiť nejako zmysluplne. Mala som pocit, že čím viac času mu venujem, čím lepšie jedlo navarím, čím komplexnejší servis zabezpečím, tým lepšie pre neho a tým lepšou matkou budem nielen pred sebou, ale pred celým svetom... Našťastie príroda ma včas zastavila a priviedla v jeho šiestich rokoch na svet jeho súrodencov, dvojčatá. Ešte som sa síce nejaký ten čas snažila byť dokonalá, ale fyzicky sa to už nedalo zvládať...Všetko som definitívne pochopila ale až príchodom našej najmladšej dcérky. Tá vniesla do nášho života úplne jasno a ja zrazu vidím svoje detstvo v iných farbách. Ďakujem svojim rodičom, že ma nechali v mojom detstve slobodne dýchať, že ma s dôverou ráno vypustili na ulicu, nesledovali čo robím, čo nerobím a čo by som mala robiť, že ma večer v dohodnutý čas čakali s mastným chlebom s cibuľou (kľudne aj celý týždeň), že ma nechali slobodne si vybrať čo ma baví, že mi nevymýšľali rôzne zmysluplné aktivity, ale mohla som si čítať celé dni dievčenské romány, že nebehali za mojimi učiteľmi a neriešili či učitelia neurobili nejakú chybu, či by som si nezaslúžila lepšiu známku a či na mňa nebodaj niekto nezdvihol hlas. Že sa nestrali čo mi povedala spolužiačka a čo som ja zasa povedala jej, a čo na to pani učiteľka a ako to, že to neriešila... či ma niekto nedajbože nejako neurazil, neponížil či nezosmiešnil. Skôr naopak, ani som sa doma neodvážila povedať, že ma riaditeľka v škole poriadne vyzauškovala, prečo nepočúvam. Vedela som, že by som doma dostala ešte dupľu. A ja som, síce na riaditeľku nahnevaná, niekde v podvedomí veľmi dobre vedela, že mala pravdu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táto doba je zvláštna... myslím, že sme zakomplexovaná generácia, ktorá sa snaží dokázať a všetkým ukázať, že to vie robiť lepšie ako kedysi ich rodičia (česť výnimkám), učitelia, ... Mám vlastné deti a roky s deťmi pracujem a je mi veľmi ľúto, keď vidím rovnaké chyby aké som kedysi robila pred dvadsiatimi rokmi ja.

Vyrastá nám tu generácia nesamostatných a nešťastných detí. Nad každým stojí mamička pripravená pomáhať, obslúžiť, odviezť do školy (tie "lepšie" dieťa zo školy aj privezú), detí, ktoré si po sebe nevedia upratať základné veci, nedokážu sa o seba postarať, natrieť si chlieb s maslom, napísať si samé úlohu, naučiť sa do školy , nachystať si veci, nevedia sa pozdraviť ani poďakovať ... Oni by to aj vedeli a chceli skúsiť, ale matka, s obojkom v ruke nedá vlastnému dieťaťu žiadnu šancu. V jeho vlastnom záujme... V mene lásky ničíme deti tým, že nemajú vôbec žiadnu slobodnú voľu. Na druhú stranu sme dieťa postavili na piedestál, kde slová ako úcta, pokora, pochopenie nemajú svoje miesto. Dieťa je stred vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí - a stále je to len pre jeho dobro... Vždy hľadáme vinníka niekde inde,v škole, v družine, v spolužiakoch, kamarátoch, susedoch... každý našemu anjelikovi ubližuje a my sme pripravené vyraziť do boja a chrániť ho vlastným telom. Deti môžu všetko čo len chcú. S výkonom hodným Oskara prednášajú doma rodičom, ako im niekto ublížil a oni za nič nemôžu... Nemajú žiadne hranice, práve naopak, oni určijú hranice svojim rodičom. Opičia materská láska ich chráni pred celým svetom. Vraví sa, že deti sú naša budúcnosť... Ale aká tá budúcnosť takto bude?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celé je to nejako naopak...

Deti sú skvelé bytosti, je radosť s nimi pracovať. Sú otvorené, milé, priateľské, vedia pomôcť jeden druhému, vedia sa pochopiť... len potrebujú svoj priestor, miesto a čas kde sa tomu všetkému naučia, kde zistia, že ak budem stále len brať, nikdy nič nedostanem, že všetko zlé, čo niekomu spravím sa mi vráti, že život je o kompromisoch, že starších ľudí si treba vážiť a počúvať, že som dosť silný, aby som si v každej situácii poradil, že som slobodný človek , ktorý však za svoje jednanie bude niesť aj zodpovednosť, že som tu preto, aby som sa cez vlastné rany a zauchá učil žiť... Vídavam takéto slobodné deti, ale žiaľ len do chvíle, kedy nezbadajú svojho zachraňujúceho rodiča. Vtedy si dieťa nasadí masku a je tým dieťaťom akého by rodič chcel mať. Tí odvážnejší sa búria a rodičom vzdorujú... Mali by sme si uvedomiť, že aj keď "naše" dieťa nie je našim majetkom, je to slobodná duša, ktorá chce slobodne dýchať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viem, že som teraz udrela na citlivú strunu a nájde sa veľa matiek, ktorých sa to dotkne...a dotkne sa to práve tých, ktorých má... A tým, v ktorých táto úvaha nezanechá pocit pohoršenia, potupenia, urážky blahoželám, pretože je veľmi pravdepodobné, že práve z ich detí raz vyrastú tí správni ľudia...

Sylvia Valová

Sylvia Valová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto som? Túto otázku si niekedy kladiem aj ja, pretože často mám pocit, že som už hádam takmer všetko. Mamina 4 detí, trénerka malých kajakárov, taxikárka svojich detí, kuchárka, servírka, upratovačka, maliarka, záhradníčka, učiteľka, psycholog, opatrovateľka psov a "mužské" práce všeho druhu nie sú pre mňa žiadnou neznámou. Takže často som práve to, čo treba :-). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu